Názor na povinné čítanie v škole

Dnes sa s vami chcem podeliť o môj názor na povinné čítanie v škole.
Každý rok minimálne 2 knihy treba prečítať do určeného času, ktorý ak nááhodou prerušíte tak vás nečaká nič iné ako najhoršia známka aká je možná a svoje názory písať do zošitov s hrubými doskami, po ktorom netrpezlivo čakať na názor učiteľky, ktorá tam dá svoj názor na váš názor v podobe známky. Trochu padlé na hlavu, no nie?

"Čítame aby sme vedeli, že nie sme sami."

Ja som na tento štýl čítania na školách nikdy nemala dobrý názor. Niekedy by ma veľmi zaujímalo kto vyberá knihy, ktoré sa musia prečítať, no potom si uvedomím, že to ani nechcem vedieť, pretože by som toho človeka dvakrát v láske nemala. Ten človek alebo kolektív ľudí vyberá knihy pre jednotlivé ročníky na školách, no nemyslia na to, že každý jeden človek myslí inak. Niekto môže byť na tom so zmýšľaním vyspelejšie, no iný zas aj 2 roky pozadu. Každý je jedinečný a nemôžu vybrať knihu ako sa im páči. Napríklad my sme mali tento mesiac prečítať knihu "Malý princ". Je to kniha o tom ako to kto vníma a tak je jasné, že niekto to vezme z tej detskejšej stránky, no iný sa do nej úplne ponorí. Človek nečíta, pretože musí. Človek číta, lebo mu to srdce hovorí. Každý by mal čítať z chuti. Čitateľ, ktorý sa postaví pred svoju knihovničku a vidí všetky tie krásne knihy by mal nasledovať svoje srdce, ktoré si vyberie na čo sa teraz cíti. Veľakrát sa mi stalo, že som nemala zrovna najlepšie obdobie a chcela som si prečítať knihu, ktorá mi niečo dá, ktorá mi zlepší každý jeden deň. No presne v tom čase zaznela veta "A teraz si spravíme čitateľský..." a mne to pokazilo náladu na ďalší mesiac.

"Verím, že sa môže stať niečo veľmi magické
keď čítaš dobrú knihu."

Väčšinu kníh, ktoré sme zatiaľ mali prečítať som mala dávno prečítané. Je to dookola tá istá pesnička a ak sa mi tá kniha náhodou nepáčila tak som sa k nej musela vrátiť. Človek nemôže napísať, že sa mu tá kniha nepáčila, pretože nevie ako by reagovala učiteľka. Mne to pripadá ako úmyselné ovplyvňovanie názoru.
Je jasné, že nie každý číta a je to spôsob ako každého jedného prinútiť vo svojom živote prečítať nejakú tú knihu. Vždy existuje rozumnejšie riešenie. Mne napadá napr. vybrať na začiatku roka skupinku ľudí s mizernou slovnou zásobou, pri ktorých na prvý pohľad vidno, že slovo "kniha" im nič nehovorí a tí budú čítať povinné knihy. Na každom kto číta je to svojim spôsobom vidno: slovná zásoba, zmýšľanie a podobne. Čiže každý učiteľ by mal vedieť posúdiť kto by sa mal povinného čítania zúčastniť. Sú ľudia, ktorým to nevadí, no tí by sa v tom mohli zapojiť dobrovoľne a ostatným dať nechať v pokoji dýchať.
Sú knihy, ktoré by som prehodila z vyšších ročníkov do nižších a zas naopak. Vo vyšších sa nájdu ľudia, ktorí si chcú zaspomínať na detské časy a v nižších sú ľudia, ktorých už unavujú detské knihy a vo voľnom čase čítajú knihy pre starších.
Taktiež si myslím, že čitateľský denník by malo byť niečo čo čitateľa bude hriať pri srdci. Bloggeri, ktorí píšu recenzie majú svoj čitateľský denník na internete, no iní si to všetko nechávajú pre seba. Na tomto blogu nemám veľa recenzií, no túžim ich mať v tom denníku, ktorý odovzdávam v škole. Mať všetky prečítané knihy pohromade. Ale nie...kvôli tomu praštenému zoznamu kníh, ktoré sa tam musia nachádzať ich tam mať nemôžem. Tento výmysel nielen obmedzuje v čítaní, no ešte aj ničí želania. Keď už nemôžme mať knihy podľa seba v tom denníku, tak ja som si ten môj aspoň ozdobila, ako sa mi páči. Mám tam odkaz na môj blog, ktorým "nenápadne" naň pozývam, citát od mojej obľúbenej knižnej bloggerky Rodaw a obrázok, ktorý som našla na internete počas písania článku na blog. Aspoň z pohľadu naň sa teším, že je súčasťou niečoho čo som vytvorila. To je jediné +, ktoré podľa mňa má čítanie v škole.

"Som zamilovaná do kníh."

Aký je váš názor na povinné čítanie?
Prajem pekný deň ♥